CzechFolks.com PLUS

Máme vďaka nemu Klub slovenských spisovateľov. To Milanovi Ferkovi sa podaril ten zázrak, keď v Prahe v 60-tych rokoch vybavil zelenú pre vlastný dom slovenských spisovateľov v centre Bratislavy. A tu priamo v Klube slovenských spisovateľov mi Milan Ferko odovzdal preukaz člena Spolku slovenských spisovateľov v roku 1995 s jeho podpisom, keďže bol vtedy predsedom Spolku.

Ten preukaz si chránim ako vzácnosť rovnako, ako jeho knihu Prežil som Sibír, ktorá v roku 1968 vyšla a následne bola zošrotovaná. Nie je nič horšie pre spisovateľa ako vidieť zánik vlastného diela. Podarilo sa mu pár desiatok výtlačkov zachrániť a jednu mi už po roku 1989 daroval s venovaním: „následovníkovi v mnohých smeroch…“

Čtěte více ZDE »

Klikněte na obrázek pro vstup do Galerie CF Plus a nebo pro zvětšení

Utekám cez blato sídliska na autobus
má iné číslo jari čo v noci mešká
sedím za šoférom a podopieram okno
vozidla značky Ikarus – bez krídel
rátam zapálené sklá od konca Petržalky
až po most cez Dunaj počet
rokov či dní mesiacov týždňov kým budem žiť
svet koľko potrvá spolu so mnou
Čtěte více ZDE »

Bolo sparné augustové leto. Na nemenovanom vojenskom letisku (v Přerove) sme sa poctivo potili poslucháči pilotného smeru vysokej leteckej školy zošnurovaní v hrubých uniformách a kožených kanadách. Museli sme zdraviť súdruha generála v nastúpenej jednotke. Vraj nás videl z prilietajúcej stíhačky. Ešte sme mu aj salutovali. Vojenská hlúposť nepozná hraníc. Bolo dusno a on vystúpil s bielym hrubým šálom omotaným okolo krku. Možno mal angínu…

Čtěte více ZDE »

Najzaujímavejšie na lietaní je pocit brázdiť oblačné more. Potom výhľad na zem. Schopnosť visieť dolu hlavou, alebo po hlave padať a opäť plachtiť. Cítiť pod krídlami oporu. Vzdušné bláznenie. Knipel v rukách reaguje ako živý. Ale sú aj horšie chvíle. Na prvý pohľad smiešna príhoda je v skutočnosti traumou niekedy aj na celý život.

Trebárs spolužiak, ktorý už pri nácviku skokov s padákom odmietal skočiť z parašutistickej veže na sucho na zemi. Potom sa zasekol aj v lietadle. Zaprel sa nohami a rukami do dverí a jačal z plného hrdla: “Neskočíííííííííííííím!” Čtěte více ZDE »

Sú zážitky na celý život. Jeden mi urobila mama, keď sme sa vybrali spolu so setrou na ďalekú niekoľkotisíc kilometrov vzdialenú cestu zo Slovenska až na turecké hranice z kaukazskej strany. V Gruzínsku som videl úžasné predstavenie. V meste Batumi mali delfinárium. Druhé podobné na svete bolo vtedy len na Floride. Šlo o sivú budovu, akých sú u nás tisícky panelákov. Ale bez okien. Museli ste si vyšlapať niekoľko poschodí na strechu. Tam bolo hľadisko. A celá tá sivá budova bol bazén pre delfíny, ktoré preskakovali obruče a maznali sa s chovateľmi. Parádne boli aj cvičené mrože.

Na každom rohu ponúkali chačapuri. Horúcu chlebovú placku, ktorá bola v letných teplotách dosahujúcich 40 stupňové výšky ešte teplejšia. Pri mori ste si mohli kúpiť sušené ryby z mora na kameni, ktoré sa jedli celé aj s chvostom a kosťami. Čtěte více ZDE »

Moju najnovšiu knižku Mäkké F sme privítali do života v Krištáľovej čajovni fantastického českého maliara Zdeňka Hajného. Majster Hajný vo vlastnej Galérii Cesty ku svetlu šokuje návštevníkov nielen obrazovým, ale aj slovným posolstvom.

Po prehliadke galérie s množstvom duchovných motívov, s dobrom ponúkaným na stenách, vám hore pod strechou premietnu film so zábermi tajomného Vesmíru, ktorý sa prelína s imaginatívnym majstrovstvom Zdeňka Hajného. A ten podfarbuje doprovodné slovo, dobré slovo ponúkané ľuďom – všetkým, dobrým aj zlým, lebo každý skrývame v sebe odvrátenú stranu človeka.  Čtěte více ZDE »

Vidieť Igora a Kristínku Slovákovcov naživo je zážitok, ktorý len tak ľahko diváci nevypudia zo spomienok. Títo dvaja mladí slovenskí fakíri vystupujúci pod menom Duo Aratron Aspis vyvolávajú úžas vystúpeniami, pri ktorých sa človeku tají dych. Najmä rozsekávanie jablka položeného na prsiach ženy obrovským oceľovým mečom, ktorý na milimeter zastane v Igorových rukách tak, aby jeho krehkú partnerku nerozpolil. Ale sú to aj ďalšie kúsky. Od ohňovej, či elektrickej show, po bláznivé chodenie bosými nohami po ostrí mečov, ktoré tvoria rebrík a iné kúsky vyplavujúce do žíl adrenalín.

Rozprávali sme sa s fakírom Igorom Slovákom:

Z akých fakírskych tradícií vychádzate pri tvorbe vystúpení a sú také aj na Slovensku, ktoré vás inšpirovali?
Všeobecne sa inšpirujeme v zahraničí, keďže sa snažíme predviesť divákom niečo exotické, čo nemajú možnosť bežne vidieť. Čtěte více ZDE »

Každý má miesta, ktoré sú spojené s jeho detstvom. K tým mojim patrí Poľsko. Teda konkrétna časť tejto krajiny. Koronowo. Je to mestečko neďaleko Bydgošče. V Koronowe na námestí sme si kupovali gofry. To sú poľské wafle. Palacinky s jogurtom a inými dobrotami z ovocných džemov.

Do Koronowa som chodieval s mamou. Robila tam cez leto vedúcu detského tábora. A potom poľské deti chodili na výmenu k nám. Do Krásnej nad Hornádom. Nemohli sme im ponúknuť stanový tábor v lese. Tak bývali v triedach na základnej škole. My sme bývali v poľských lesoch pri jazerách. Piesok a borovice. Nádhera. Tam sme našli malú sovičku vypadnutú z hniezda. Slovenčina má na toto zvierace mláďatko zvláštne slovo. Asi sa nedá ľahko preložiť do iného jazyka. Čtěte více ZDE »

Hovorí sa, že o čo si zažiadate, to dostanete. Filozof Arthur Schopenhauer toto pravidlo vystihol slovami, že človek môže všetko, čo chce. Problém však je, že nevie, čo má chcieť? A tak si prajeme niekedy úplné hlúposti. V podstate veci, ktoré by sme si po triezvej úvahe v skutočnosti nikdy nepriali.

Od malička som mal vzťah k slimákom. Viem, že sú to potvory. Žerú záhradkárom úrodu. Ale aj tak sa mi slimáky vždy páčili. V oveľa vyššom veku som však prišiel na to, že tieto drobné tvory musia neuveriteľne trpieť. Prežívajú možno úžasné pocity z dehydratácie, ktorá ich aj zabije.

Čtěte více ZDE »

Klikněte na obrázek pro vstup do Galerie CF Plus a nebo pro zvětšení

O starom vojakovi, ktorý bojoval v Mexiku za Francúzsko, písal už Paustovskij. Veliteľ ho poslal domov, lebo už nebol schopný boja. A požiadal ho, aby odviezol z Ameriky aj jeho malú dcéru. Bál sa, že vo vojne zahynie a čo by tam dcéra bez otca robila? A tak sa aj stalo. Neskôr veliteľ naozaj zomrel. Starý vojak nevedel, čo má robiť s malým dievčatkom na dlhej plavbe cez oceán. Nikdy sa o deti nestaral. Nepamätal si už na žiadne rozprávky z detstva. Len na starý príbeh od jeho mamy.

Čtěte více ZDE »

Keď som prvýkrát skákal s padákom, mal som pätnásť rokov. Bolo to na letisku v Očovej. Oveľa horšie bolo skočiť z parašutistickej veže ako z lietadla. Z veže som skočil, ale jeden spolužiak nie. Tak ho inštruktori nechali hore na veži. Nedovolili mu zliezť, kým neskočil. Nič iné mu nezostávalo. Skočil až na večer. Viac z vyčerpania ako z presvedčenia. Slnko už zapadalo. Už len slabým hlasom vykrikoval: “Nie, nie, ja neskočím!” a potom skočil…

Z veže sme neskákali radi. Padali ste voľným pádom niekoľko metrov. Potom vás vo vzduchu zacvakli oceľové laná. A na nich vás potom spustili na zem. Tak asi v skratke možno opísať parašutistickú vežu. Rebrík do neba a na jeho konci železnú plošinu. Na nej si navlečiete popruhy ako od padáka a skočíte do prázdna.  Čtěte více ZDE »

Vyrastal som na dedine. Bývali sme však v centre mesta Košíc. Neďaleko námestia Osloboditeľov. Čiže absolútne centrum. Odtiaľ sme dochádzali do Krásnej nad Hornádom. Do tejto dediny dostala moja mama umiestnenku.

Dnes je to asi ťažko vysvetliť, čo bola umiestnenka. Jednoducho úrad rozhodol, kde mohla učiť. A tak učila na základnej škole v Krásnej nad Hornádom. A tam sme spolu s ňou dochádzali do školy aj my jej dve deti. Teda ja a moja staršia sestra.

Bolo to super. Detstvo som vlastne strávil na dedine. Na najkrajšej dedine na svete. Na dedine, ktorá sa ešte aj volá Krásna…

Čtěte více ZDE »

Klikněte na obrázek pro vstup do Galerie CF Plus a nebo pro zvětšení

Všechno má ve Vesmíru svá pravidla a meze

Pokud se lidé nenaučí respektovat nepsané Zákony Matky Přírody a naslouchat hlasu “němé” tváře, tak nikdy nepochopí smysl jejich života na Zemi. Dokud lidé budou dávat egoisticky přednost materiálním hodnotám před porozuměním souladu přírody, nikdy nepoznají opravdový pocit radosti a štěstí, které jim Matka Příroda, jako svým dětem, neomezeně nabízí a dává.

Jestli lidé nezruší jakoukoliv hierarchii mezi sebou a to i k Přírodě, nebudou mít na Zemi mír a nenaleznou ve svých duších vyrovnanost, klid a skutečnou lásku.

Václav Židek

Hovorí sa, že zážitky z detstva ovplyvňujú často konanie človeka na celý život. A to aj zážitky zabudnuté, ktoré sú už len v podvedomí. Čtěte více ZDE »

Je pravdou, že humor je veľmi ťažká vec. Aspoň pre niektorých autorov. Tzv. seriózna literatúra sa stáva zaznávanou. Ľudia sa chcú zabávať. Umenie sa najlepšie predáva so smiechom.

Hmmm, len kde hľadať všetky tie vtipné skeče a príbehy? Autori, ktorí ich objavia, sú “in”. A tak dookola môžete pozerať trebárs Rogožkinove filmy, tie jeho “osobenosti” národneho lovu, rybolovu a lovu v zime.

Aj tak sa nájdu takí, čo ich ofrflú. Na zaručene dobrú zábavu neexistuje žiaden recept. Kedysi letela Marylin Monroe vo filme Niekto to rád horúce, ale od istého času ho môžete vidieť tak najviac raz ročne. Inak riskujete stavy horšie, než po opici. Čtěte více ZDE »

Klikněte na obrázek pro vstup do Galerie CF Plus a nebo pro zvětšení

Vymyslieť koleso bol vraj vynález hodný Nobelovej ceny. Len sa presne nevie, kto ho prvý v dejinách ľudstva použil. Vymyslieť koleso však vôbec nemuselo byť také ťažké.

Takmer všetko na tom svete je guľaté. Guľatý je svet, aj bublina vo vode. Guľatý kameň sa ľahšie kotúľa ako hranatý. A guľaté je aj moje brucho.

Takže s kolesom to muselo byť jednoduché. Možno existuje odvtedy, čo existujú ľudia. A nemuseli ho len tak pre nič – za nič vymýšľať. Jednoducho sa to začalo kotúľaním. Čtěte více ZDE »

Predstavte si, že sa narodíte. Normálne ako človek. Nie je to nič zvláštne si to predstaviť pre vás, lebo keď tento zápis čítate, tak ste asi ľudia. A teraz sa narodíte trebárs v dobe kamennej. O splachovacej toalete ste ešte nepočuli a váš otec chodí do práce na lov mamutov.

Idete sem – tam s ním. Predsa len, maminka vás drží vo vašej rodnej jaskyni nakrátko. Musíte jej pomáhať nosiť suché konáre z lesa a udržiavať oheň. Niekedy vás vypráši metlou zmotanou z brezových prútikov, aby ste neboli taká vša lenivá. Čtěte více ZDE »

Deti sa vydajú do sveta. Raz to čaká každého rodiča. A tak vám oznámi potomok, že si našiel prácu. Vravíte si, paráda. Ide len o brigádu. No a čo, že ovláda slovom a písmom dva svetové jazyky a má medzinárodné skúsenosti s odbornou prácou. Jednoducho ste radi, že robí aspoň čosi v dnešnej mizérii.

 A tak po počiatočnej nedôvere mu držíte palce pri predaji – voňaviek. Prizná sa vám, že ho naučili správne ovládať obchodnú taktiku. Nepredáva totiž tovar, ale seba. Vraj tak to robí každý správny obchodník.

Potom príde domov a donesie nejaké parfémy aj vám. Cena je dobrá a zrazu zisťujete, že aj kvalita! Nadšene sa ponúkate potomkovi, že mu s tým pomôžete. Čtěte více ZDE »

Príde chlap z práce domov. Vyzlečie sa. Umyje sa. Naje sa. Ľahne si a čaká na správy. Žena príde domov z práce. Vezme špinavé šaty od muža, od detí, zo seba a dá ich prať. Zatiaľ navarí večeru. Potom žehlí bielizeň zo včera. Ešte pozametá. Prípadne urobí iné dôležité praktické práce.

Komu je na svete lepšie?

Muž chce žene pomôcť, ale tak dobre variť nevie. Ak by aj žehlil, žena pri tejto činnosti bielizeň aj prezrie. Zistí, čo sa trhá, čo treba opraviť, prípadne to aj spraví. Navyše, vie ako má byť šatstvo poskladané, aby sa zmestilo do na to určených odkladacích priestorov.

Prečo sme ženy vyhnali do práce? Čtěte více ZDE »

Na jednu z najznámejších sociálnych sietí som sa prihlásil preto, aby som ako správny rodič mal dostatok informácií o mojich deťoch. Po roku sa ukázalo, že moje deti mi zablokovali vstup na ich stránky, keď ma prekukli.

A nakoniec som si začal pridávať ľudí podľa toho, ako mi ich sociálna sieť ponúkala. Dlho som tejto ponuke odolával, ale keď som zistil, že ľudia majú aj niekoľko tisíc „kamarátov“, tak som sa s mojimi desiatkami cítil chudobne…

Tráviť celé dni a týždne na počítači sa mi však vôbec nechcelo. Ale veď nič sa nestane, ak si teda tých tzv. Kamarátov pridám, vravel som si. A tak som začal. Čtěte více ZDE »

Vlasta Burian v c. k. polním maršálkovi hovoril do telefónu bláznivú príhodu. Prehodil ju len tak pološeptom medzi inými správami. Vraj zhorel kanárik. Mal totiž namiesto nôžky protézu zo zápalky. A ako letel, tak sa škrtol a zhorel. A pokračovala ďalšia lavína Burianových hlášok. Táto bola len taká malinká, takmer nenápadná, len tak medzi rečou. Zhorel nám kanárik…

Ťažko vymyslieť niečo, čo by sa len tak mimochodom dalo povedať. Trebárs vybublalo nám doma nešťastnou náhodou šampanské. Bolo síce zavreté štopľom v chladničke. Lenže v nej sa rozmnožil červotoč zimomrivý. A ten prežije aj mínusové teploty. Z neznámych dôvodov sa rozhodol prehrýzť štopľom od šampanského a to nám potom zavreté vybublalo. Čtěte více ZDE »

V Amerike oznamujú koniec krízy, hoci Obamova administratíva pripravuje nový ozdravný balíček vo výške 790 miliárd dolárov. Zatiaľ z Európy prichádzajú trošku iné správy. Nemci vidia koniec krízy v horizonte rokov 2015 až 2017, Francúzi sú optimistickejší, keď spomínajú roky 2014 a 2015. Podľa všetkého budú mať pravdu tí prognostici, ktorí hovoria, že vývoj krízy má tvar krokodíla. Teda prudký pád zhora dolu a potom malé nárasty a ďalšie pády sa budú striedať v rýchlom slede za sebou ako krokodílie zuby. Tri – štyri mesiace rast, potom dva či tri i viac mesiacov pád. Celý svet hľadá toho, kto im hodí záchranné lano. Hľadajú sa investori a zdroje.

Čtěte více ZDE »

Chcel som sa stať v detstve predtým farárom. Páčilo sa mi ešte malému, ako má pán farár prekrížené prsty na vystrčenom pupku, že si nedovidí na topánky. Ako sa musí mať dobre, ako dôstojne sedí i sa nesie dedinou. Ale po vražde som vedel, že sa musím modliť. Modliť sa za spásu zabitého duše. Preto som sa celý život v lese pod stromami modlil. Viem, že som sa mal modliť za seba. Niekedy to však bývalo ťažšie, ako sa modliť za mŕtveho. Ja som mu vzal život. A kto mi dal to právo? Boh? A prečo? Prečo by mi ho nedal? Veď ak vie, koľko mám vlasov na hlave, prečo by nevedel, že zabijem vlastného otca? Či nevidel, ako sa trasiem pred jeho červeným nosom? Aj dnes sa mi o tom nose sníva. Vidím ho nad sebou ako skuvíňa: Oskar, Oskar, zabijem ťa! Ale veď ja som ho už zabil, tak prečo mi chodí po nociach vravieť, že ma zabije? Čo ak moja osobná smrť má podobu môjho otca? Čo ak ma teda naozaj raz zabije? Veď smrť dostane každého. Každého!

Čtěte více ZDE »

U nás doma vždy všetko voňalo. Keď hovorím všetko, tak myslím všetko. Aj to, čo iní nazývajú smradom. Mne voňala aj močovka, hoci jej štipľavý zápach ma niekedy napínal aj na zvracanie, ale v podstate mi voňala. Je to zvláštne, ak je vám z toho zle a zároveň aj dobre. Veľa je však takých vecí na svete. Bol som chlapec z dediny. Preto nečudo, že mi učaroval les. Stromy a ich kôra. Koľko som ju ako dieťa voniaval. Odštipkával si z nej. Snažil sa ju žuť. Inak chutí kôra z brezy a inak zo smreka. Kôra zo smreka je ako perník. Trochu suchý perník, ale predsa chutný. Svoju chuť má aj ihličie. To som rád vyžúval a potom som pľul zelené sliny, čo sa mi ako dieťaťu páčilo.

A s tým lesom som sa rád rozprával. Bolo to niekedy obtiažne predstaviť si les ako jednu bytosť. Len takú jednoduchú, ale predsa zložitú s množstvom buniek poprepletaných ako v zemi korene, tak nad ňou konáre. Zelené koruny stromov sa mi v mojej fantázii prihovárali tiež: Oskar, Oskar. Volali ma do svojich hĺbok neba i lesa. A ja som šiel. Šiel som do hory. Do voňavého chvojia. Čtěte více ZDE »

Fakt je to zábava, ak niekoho počúvam hovoriť o starých dobrých časoch. Už v starom Ríme sa hovorilo – ó tempora – ó mores – ach tie časy, ach tie mravy. A spomínalo sa, kedy to bolo lepšie. Je to ľudské, čas od času každého človeka prepadne nostalgia. Zaspomína si na vlastné staré dobré časy. Každá generácia ich má niekde posunuté. Tá moja asi do rokov osemdesiatych. Generácia mojich rodičov zasa spomína na šesťdesiate a starí rodičia snáď na časy pred druhou svetovou. A s tou nostalgiou prichádzajú tváre, mená, kamaráti. Zrazu sa pred vami objavia v spomienke. Na zlé veci sa väčšinou zabudne.
 

Niekedy je to riadený proces. Trebárs sa dohodnú dve hudobné legendy z mladších ročníkov ako teraz No name a Chinaski, aby spolu naspievali dueto o časoch, o ktorých by som im vedel rozprávať. A tak si v 21. storočí otvorím google, aby som čo – to o starých známych zistil. A zrazu jedného kamaráta a spolužiaka objavím ako kapitána lietadla voziaceho priamo českého prezidenta a druhého v pozícii uznávaného psychológa, či audítora. Aj som sa prekvapil, aj hľadám hneď na nich kontakt, čo v časoch internetu nie je niekedy také zložité, ako by sa zdalo.

Čtěte více ZDE »

* Váš nový román vyšel začátkem tohoto roku a čerpá náměty z vesnického prostředí. Co vás na něm fascinuje?

- Sám jsem vyrůstal na vesnici. Důvěrně toto prostředí znám. Nenarodil jsem se sice v Krásnej nad Hornádom, ale přesto má pro mě tato východoslovenská dědina kouzlo rodiště. Vracím se do ní jen náhodně, jednou za deset let, ale tak, jako bych šel domů. Nemám tam žádné příbuzné, přesto mne lidé na ulici poznávají. Je to zvláštní pocit. Slovensko má největší počet venkovského obyvatelstva v Evropské unii. Celý náš stát je jinde jedno velké město. Vesnici máme tedy v sobě, i když žijeme ve městech. Venkov má v sobě kouzlo čistoty, prostoty a vzácných lidských vlastností, které ve městech nejsou tak výrazné.

* Jenže Oskar jde do nebe vyznívá dost kriticky, když uvážím, že píšete o vrahovi a jeho zločinu.

- Nekritizuji však vesnici. Ale škaredý způsob života, který je nám vlastní. Alkohol nahrazuje kulturu. Prostě samotná existence láhve je kulturou, je důvodem k odpočinku a společenskému vyžití. A to je nenormální. Pod vlivem alkoholu není možné, aby se vytvářely zdravé mezilidské vztahy. Není se co divit, že se tak samy produkují tragedie, jako je ta, o které píši. O vrahovi, který zabil, protože musel a navzdory tomu by byl raději on sám tím zabitým. Celý život si to nedokáže odpustit a žije peklo už na zemi.

Čtěte více ZDE »